Virtuálne múzeum

otočte mobil na šírku

Vitajte
vo virtuálnom múzeu

Otočte mobil na šírku

Vitajte
vo virtuálnom múzeu

Koho sme stratili
AKCIA DAVID

Autor: youtube - NorbiZs9620 sk

Koho sme
(SKORO) STRATILI
MAX EISEN

Autor: instagram.com/nnoeemmkaa/

„Žijem v tomto meste prakticky celý život,"

Žijem v tomto meste prakticky celý život, absolvovala som tu celú základnú školu, napriek tomu som o tomto mene, alebo o tomto mužovi nikdy v živote nepočula. Vďaka tejto súťaži som začala hľadať nejaké osobnosti, ktoré mohli byť bohužiaľ obeťami vtedajšieho hilterovského režimu.

A tak som hľadala a hľadala a zrazu čítam, že rodák z Moldavy nad Bodvou. Veď to je moje mesto. Hneď som bežala za mojimi rodičmi, starými rodičmi, ale od nich som tiež len dostala odpoveď, že nevieme kto to je a to je veľmi smutné.

Tibor Max Eisen sa narodil v roku 1929 a bol takým bežným, no zároveň pre nasledujúci režim nebežným človekom. Bol totiž Žid. V roku 1944 tak teda bol odsúdený na istú smrť. Mladý Max zakúša otročinu v tábore aj stratu najbližších. Život mu, paradoxne, zachráni útok strážnika SS, po ktorom sa chlapca ujme politický väzeň a chirurg Tadeusz Orzeszko.

„Bol totiž Žid.
V roku 1944 tak teda bol odsúdený na istú smrť.,"

Aj keď Max žije, ale aj tak sme ho ako krajina stratili. Sám vydal knihu a taktiež neustále prednáša v Kanade, kde momentálne žije o svojich skúsenostiach a snaží sa poučiť našu generáciu a naučiť jej väčšiemu rešpektu. Som veľmi rada, že som na túto súťaž klikla a vďaka tomu objavila tohoto výnimočného človeka, pretože inak by som sa o tomto pánovi možno nedozvedela celý život.

„Aj keď Max žije, ale aj tak sme ho ako krajina stratili."

Koho sme stratili
Ferdinand Fussmann

Autor: Simon Bosý

Ferdinand Fussmann - veľký vinár a obchodník, slovinský rodák z mesta Maribor sa začiatkom 20. storočia presťahoval do Hlohovca medzi Dvorníky a Bojničky. Na viniciach, ktoré vidíte na fotkách, sa vypracoval na najvplyvnejšieho podnikateľa v medzivojovom období. Fussmann vyrobil v 30.rokoch min. storočia vo svojej živnosti "Vinohradníctvo PANNONIA" ročne až 50 tis. litrov konzumného a akostného vína, ktoré bolo známe svojou vysokou kvalitou.

„najvplyvnejšieho podnikateľa v medzivojovom období,"

Toto sú obrovské vinice, kde Fussman pestoval hrozno na výrobu vína.

Oskar Fussmann si po vojne zmenil meno na Foltýn a viedol firmu do roku 1948, keď bolo vinárstvo znárodnené. Po revolúcii v roku 1989 získal Oskarov syn rodinný majetok späť, avšak ho predal. Táto firma naďalej dorába víno pod značkou Golguz.
Ferdinanda Fussmann, najväčšieho československého vinára z 30. rokov minulého storočia si uctili špeciálnou edíciou vína, ktorá nesie jeho meno.

„ najväčšieho československého vinára z 30. rokov minulého storočia si uctili špeciálnou edíciou vína"

Fussmannove vinárstvo zamestnávalo až 160 ľudí. Toto je fotka z ručnej oberačky hrozna. Zdroj - internet

Ak by rodina Ferdinanda Fussmanna nebola zavraždená počas holokaustu, určite by to bolo v dnešných časoch vinárstvo známe po celom svete. Myslím si, že by patrili medzi najväčších výrobcov vína a ich vinice by sa rozprestierali na všetkých okolitých kopcoch Bojničiek a Dvorníkov. Ich továreň by mala najmodernejšie technológie na výrobu vína, ktoré by bolo spojené s poznatkami svojich predkov, múdrosťou, umením v každej fľaši a láskou k svojej práci.

„Ich továreň by mala najmodernejšie technológie na výrobu vína"

Vinice rozprestierajúce sa medzi Bojničkami a Dvorníkmi. Keď nabudúce pôjdete zo Serede do Hlohovca, nemôžete ich minúť na ľavej strane pri príchode do Bojničiek, na pravej strane sídlo niekdajšej firmy, ktorú založil Ferdinand Fussmann.

V pivniciach hotela Jeleň, ktorý sa nachádza v centre Hlohovca, zrelo Fussmannovo víno. Fotené 6.4.2022.

Koho sme stratili
Fridrich Weinwurm

Autori: Simon Bosý

Holokaust neprežilo na Slovensku 10 významných architektov, ktorí sa ešte pred vojnou zapísali do dejín modernej slovenskej architektúry. Medzi nich patrila aj kľúčová osobnosť modernej architektúry na Slovensku - avantgardista- Fridrich Weinwurm, ktorý zmenil tvár Bratislavy. Narodil sa 30.8.1885 v Borskom Mikuláši. Študoval na lýceu v Bratislave, odtiaľ odišiel študovať do Temešváru, kde zmaturoval a potom vyštudoval Technickú univerzitu v Dráždaňoch a v Berlíne. Drážďany bolo už v tej dobe významné centrum nemeckej moderny. V Budapešti ho zastihla 1.svetová vojna a musel narukovať. V roku 1915 ho zasiahol do hlavy úlomok črepiny a pri jeho záchrane mu lekári museli vykonať trepanáciu lebky a dlho musel nosiť okolo hlavy pásku. Keď sa zotavil, oženil sa s Josefine Wasservogel (Fani) a mali spolu syna Juraja a dcéru Evu. Usadili sa v Bratislave.

„ Holokaust neprežilo na Slovensku 10 významných architektov"

Fridrich Weinwurm priniesol novinku do architektúry – purizmus – čiže jednoduchosť, čisté línie, budovy odľahčil od prezdobenosti, načančanosti a zameral sa na jej funkčnosť. V roku 1925 vytvoril spolu s architektom Ignácom Vécseiom architektonickú kanceláriu.

Stal sa vychyteným architektom hlavne pre židovskú klientelu. Počas nasledujúcich rokov vytvorili v Bratislave a v iných slovenských mestách desiatky stavieb ako napr. Vila M. Riesnera, budova Žilinskej cementovej firmy, Vila J. Sonnenfelda v Bratislave, rodinný dom Číneš v Nitre, budova Západoslovenských elektrární, Považskej agrárnej a priemyselnej banky v Žiline, Vila Stein, Vila L ako aj pri budova pre poisťovňu Phönix, ale taktiež navrhoval bývanie pre nižšiu strednú vrstvu, zástavby v mestskej zeleni, obytné komplexy Nová Doba alebo Unitas. Súčasťou bytového komplexu boli aj obchody, holičstvo, knižnica, ďalej nemocnica, obradná sieň pre židovskú komunitu, výstavnú sieň (stála oproti Eurovei), mestské paláce, prístavby kúpeľov Grösling a mnohé ďalšie.

VILA T

Obytné činžiaky Nová Doba a Unitas

Stal sa vychyteným architektom hlavne pre židovskú klientelu. Počas nasledujúcich rokov vytvorili v Bratislave a v iných slovenských mestách desiatky stavieb ako napr. Vila M. Riesnera, budova Žilinskej cementovej firmy, Vila J. Sonnenfelda v Bratislave, rodinný dom Číneš v Nitre, budova Západoslovenských elektrární, Považskej agrárnej a priemyselnej banky v Žiline, Vila Stein, Vila L ako aj pri budova pre poisťovňu Phönix, ale taktiež navrhoval bývanie pre nižšiu strednú vrstvu, zástavby v mestskej zeleni, obytné komplexy Nová Doba alebo Unitas. Súčasťou bytového komplexu boli aj obchody, holičstvo, knižnica, ďalej nemocnica, obradná sieň pre židovskú komunitu, výstavnú sieň (stála oproti Eurovei), mestské paláce, prístavby kúpeľov Grösling a mnohé ďalšie.

Dielo Fridricha Weinwurma ostalo však nedokončené. Pre svoj židovský pôvod musel kanceláriu na konci 30. rokov zatvoriť kvôli rasovým zákonom (arizácia). Vtedy bolo zlikvidovaných takmer 10 000 židovských podnikov, a tento bol jeden z nich.

„ Pre svoj židovský pôvod musel kanceláriu na konci 30. rokov zatvoriť"

Vila L

Kameň pre Weinwurma na Gorkého ul.11 v Bratislave

Weinwurm pravdepodobne zahynul za dodnes nevyjasnených okolností na úteku do Košíc na hraniciach v roku 1942.
#kohosmestratili
Jedného z najproduktívnejších a najtalentovanejších architektov, ktorý kombinoval svoje vedomosti, techniku, funkčnosť, originalitu, jednoduchosť a priamočiarosť. S dôrazom na funkcionalitu by po možno po vojne pokračoval vo svojom diele, ku ktorému by pribudlo aj koncipovanie moderných letísk po celom svete. A tomu by zasvätil celú svoju architektonickú dušu.

„ zahynul za dodnes nevyjasnených okolností na úteku do Košíc"

V pozadí originálna časť vlakovej súpravy, ktorým boli deportovaní Židia.

Môj vyrobený vagón štylizovaný v autentickom vagóne

Koho sme stratili
Fridrich Weinwurm

Autori: @bartkova_laura a @9domek9

Pán Kolenič bol otec jednej rodinnej známej. Jeho príbeh ešte nebol nikým spracovaný a to je jeden z dôvodov prečo figuruje v tomto príspevku. Samozrejme, mená ako Anna Franková sú známe a poskytujú obraz o hrôzach holokaustu, ale aj ľudia, ktorých mená nikto nikdy nepočul si zaslúžia, aby sa na nich nezabudlo.

„Aj keď prežil koncentračný tábor, stratil niekoľko rokov života"

Koho sme stratili

Autor: instagram.com/sofkal__/

Bola to ako náhoda, keď som uvidela príspevok o tejto súťaži a zároveň len pred pár hodinami som pozerala video o židovskej komunite v mojom meste v ktorom bývam. Je to niekedy až šialené, aké náhody sa nám v živote môžu diať. Ale k veci. Išla som na webstránku súťaže a prečítala si ako by sa dala téma spracovať. Hľadala som osobnosť po osobnosti, ale nakoniec som sa rozhodla túto tému spracovať úplne ináč. Bolo to potom, keď som si uvedomila, akú veľkú časť v spoločnosti nášho mesta zohrávala židovská komunita. Bolo ich približne 10%, čiže možno pár stovák, keďže ešte vtedy populácia v našom meste nebola desaťtisícová

„veľkú časť v spoločnosti nášho mesta zohrávala židovská komunita"

Ale napriek tomu "ovládali" väčšinu obchodov v meste, riaditeľ Mestského športového klubu bol človek židovského pôvodu a 5 z 10 členov mestskej rady tvorili židia. Pri všetkej úcte v našim "tradičným" obyvateľom musíme uznať, že to boli šikovní ľudia. Aká je ale situácia dnes? Ak mám byť úprimná, poznám každý kút tohoto mesta, no nepoznám jediného človeka židovského pôvodu. Čiže koho alebo možno čo sme stratili? Veľa. Možno si všímame len tých pár väčších osobností, no my sme stratili oveľa viac. Možno si ani nevieme predstaviť ako by naša spoločnosť bola vyspelejšia, keby u nás mohli Židia prosperovať. Kto vie, v akom oveľa lepšom meste by sme žili.

Kto vie, čo z tých postupných generácií mohlo byť. Kto vie, koľko ľudí kvôli tomu nespoznalo ľudí, ktorí by im zmenili život. Kto vie koľko ľudí kvôli tomu nespoznalo svoju pravú lásku. Pretože pre mňa záležalo na každom bežnom človekovi židovského pôvodu a som si istá, že mnohí mali obrovský potenciál. Bohužiaľ to ako by to bolo keby sa už nikdy nedozvieme. Ale na jedno netreba zabudnúť. A to na to, aby sme nezabudli.

Autor: Jasmína Nováková

Keď Uvidíš Nelásku,
Agituj dobro: Príbeh Vladimíra Kunu

Rozhodnutia. Sú všednou súčasťou každého nášho dňa. Sprevádzajú nás každým naším týždňom, na každej križovatke. Na prechádzke životom ich stretávame pri hociktorom druhom kroku. Väčšinou sú to veľmi jednoduché rozhodnutia, napríklad čo si dám na raňajky alebo čo si oblečiem, no niekedy na nás čakajú aj ťažšie. Občas až tak neobyčajne ťažké, že to, ako sa rozhodneme, môže ovplyvniť existenciu ľudského života. Čeliac takýmto rozhodnutiam, si môže človek prirodzene vybrať istotu záchrany svojho vlastného života pred neistou záchranou iného ľudského života. Je jednoduchšie vybrať si naše pohodlie, no je to správne? Zamerať sa sami na svoje prežitie, keď by sme vedeli trochu riskovať a vybrať si cestu záchrany iných?

Týmto ťažkým otázkam čelil deň čo deň muž, ktorý sa rozhodol zachrániť život nielen mne, ale aj 26 iným deťom za čias druhej svetovej vojny. Jeho rozhodnutím nestratilo život až 27 detí.

„ Jeho rozhodnutím nestratilo život až 27 detí"

Mal som len 10 rokov, keď som mal česť spoznať tohto muža. Vtedy som si ešte celkom úplne neuvedomoval hĺbku toho, čo by musel Vladimír Kuna obetovať, keby sa rozhodol mňa a ostatné deti zachrániť. Vladimír Kuna bol počas vojny evanjelickým farárom v Liptovskom Mikuláši. Okrem toho bol zároveň správcom mikulášskeho sirotinca, vychovávateľ diakonís, farár v štátnej nemocnici v Palúdzke, dekan nad školami Liptova, katechét na školách, predseda nedeľného spolku, podpredseda Slovenskej evanjelickej jednoty, vedúci dorastu a nedeľnej besiedky. Narodil sa 20.10.1904 vo Vrbici a zomrel o takmer 92 rokov neskôr.

Za farára bol ordinovaný v roku 1929 a v roku 1938 sa stal správcom sirotinca. Keď sa o rok neskôr začala vojna, o svoj život - a najmä o život svojich detí - sa začali strachovať aj rodičia židovského pôvodu žijúci v Liptovskom Mikuláši. Prioritou bolo prirodzene zachrániť ich nevinné deti. Vtedy začali za správcom sirotinca chodiť zúfalí rodičia s jedinou prosbou, a to, aby zachránil ich milované deti. Pred farárom Kunom stálo rozhodnutie. Vyberie si to, čo je pre neho jednoduchšie alebo to, čo je správne? Vyberie si istotu vlastného prežitia alebo sa vystaví riziku a pokúsi sa zachrániť životy niekoľkým bezbranným deťom? Kuna si vybral záchranu detí. Rodičom židovských detí sa pozrel do očí a na ich prosbu odpovedal kladne. V tej chvíli si zaumienil, že urobí všetko preto, aby deti, ktoré mu priniesli, prežili. Deti prekrstil, dal im slovenské mená a ukrýval ich medzi bežnými sirotami.

„Vtedy som si ešte celkom úplne neuvedomoval hĺbku toho, čo by musel Vladimír Kuna obetovať"

Štyri roky po začiatku vojny, som do sirotinca zavítal ja, menom Vladko Ilčenko. Prišiel som do Liptovského Mikuláša zo Žitomíra, v okolí ktorého ma našli slovenskí vojaci. Rodičia mi zomreli, sestru som musel vlastnými rukami pochovať, keď sa príčinou vyhladovania pobrala za nimi. Túlal som sa hľadajúc potravu, keď som natrafil na tábor slovenských vojakov. Z diaľky som ich nejakú dobu pozoroval. Veľmi sa mi páčil ich štýl života, zaujalo ma, ako poslúchali rozkazy svojho veliteľa. Po krátkom čase som zistil, že im celkom aj rozumiem a z toho, ako sa rozprávali, som vyrozumel, že nie sú nepriatelia. Keď som sa k nim priblížil, ochotne ma medzi seba prijali. Pochodoval som s nimi až do Liptovského Mikuláša, kde ma odovzdali sirotincu. Vojaci sa mi však zapáčili a ja im tiež, preto som ich často navštevoval, čo sa pánovi farárovi Kunovi veľmi nepáčilo, pretože bolo nebezpečné, aby som sirotinec opúšťal.

Aj keď som už nebýval s vojakmi, ale s ostatnými deťmi v sirotinci, nechcel som upustiť od spôsobu života vojaka. Často som po budove pochodoval s metlou vyloženou na pleci miesto pušky a počúval len na tie rozkazy, ktoré mi boli podané ako vojakovi. S ostatnými deťmi som sa rýchlo skamarátil a bolo mi tam dobre.

Kým my, deti, sme si žili v našom sirotinci v sladkej detskej nevedomosti, život nášho správcu Vladimíra Kunu závisel mnohokrát len od toho, či druhí ľudia udržia tajomstvo o tom, že v sirotinci skrýva židovské deti. Neviem si predstaviť strach, s ktorým sa musel zobúdzať, veď hociktorý deň mu mohol byť tým posledným. Stačilo tak málo - aby sa jeden z jeho blízkych alebo niekto z detí preriekol pred nesprávnou osobou… S pevnou vierou v Boha sa však dokázal každý jeden deň postaviť a neľutovať svojich rozhodnutí zachraňovať bezbranné deti.

Svoje rozhodnutia neľutoval ani vtedy, keď bol v novembri 1944 uväznený nemeckým gestapom. A hoci jeho aj druhého mikulášskeho farára, Michala Maderu, mučili, ani jeden z nich židovské deti nevyzradil. A hoci boli obaja farári o necelé dva mesiace prepustení, farár Madera zomrel na následky mučenia príčinou vnútorného krvácania. Jeho život sme v tejto vojne stratili.

Vladimír Kuna sa k nám správal ako k vlastným deťom a tak nás aj miloval. Nosil nám darčeky, vymýšľal pre nás rôzne aktivity, aby sme sa nenudili, učil nás praktickým veciam, napríklad nám pomohol na dvore sirotinca vybudovať malú záhradku, kde sme si pestovali plodiny. Chránil nás, ako len vedel. Vzdal sa istoty prežitia kvôli nám - deťom, ktoré pred vojnou ani nepoznal. Bol pre nás milujúcim otcom, ktorého mnohí z nás vo vojne stratili. Prešiel si kvôli nám rôznymi ťažkosťami, no napriek tomu sa nevzdal nádeje, že nás dokáže zachrániť. A skutočne dokázal. Všetkých 27 židovských detí ukrytých v sirotinci z neho vyšlo živých. Niektorí krátko na to zomreli z rôznych dôvodov, patrí mu však vďaka. A všetci z nás mu budeme navždy vďační za jeho lásku, odvahu, odhodlanie a za jeho rozhodnutia, ktoré ani náhodou neboli sebecké.

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.

1. list Korintským 13,4-7

Zdroje:

1. Archívne dokumenty ECAV Liptovský Mikuláš,

2. Sirotinská matrika, majetok ECAV Liptovský Mikuláš,

3. Osobný archívny fond pána farára Kunu, majetok ECAV Liptovský Mikuláš

Autor: Vanessa Uhliarikova

Koho sme stratili
Lívia Draxlerová, grafika, 2022