Prvý transport
Na začiatku roku 1942 sa v nemeckom meste Wannsee rokovalo o tom, čo urobiť so Židmi v krajinách, ktoré boli pod kontrolou nacistického Nemecka. Rozhodlo sa o medzinárodne koordinovanom masovom vyvraždení európskych Židov, o tzv. „konečnom riešení židovskej otázky“.

Židovské obyvateľstvo bolo síce masovo strieľané už počas postupu vojsk na východ, no až v tomto momente sa dohodol jednotný postup. Taký, že Židia mali byť násilne transportovaní do táborov vo východnej Európe, kde mali byť upracovaní až na smrť alebo zavraždení. Vraždenie malo prebiehať v plynových komorách a telá mali odstrániť v obrovských krematóriách samotní väzni táborov.
Proces holokaustu mal štyri etapy. Prvou bola definícia ľudí, ktorí sú nežiaduci, druhou zabavenie ich majetku a treťou ich následná koncentrácia na jednom mieste. Poslednou, štvrtou etapou, bolo nútené vysťahovanie, tzv. deportácie. Takto prebiehal holokaust v Nemecku, vo Francúzsku, v Rumunsku a mnohých iných krajinách. Prvá deportácia zo Slovenska sa uskutočnila 25. marca 1942. O 20:20 vyrazil vlak s dobytčím vagónom, v ktorom bolo 1 000 mladých slobodných žien a dievčat z popradskej železničnej stanice smerom do tábora Osvienčim (Auschwitz). Na miesto ich dorazilo 999, no konca vojny sa dožilo len 20 z nich. Na predlaktiach mali vytetované čísla od 1000 do 1998.
“Mňa a najmladšiu sestru otec neukryl so slovami: ´Čo také deti predsa nebudú brať.´ Ráno v sobotu prišiel pre mňa hasič z vedľajšej ulice, ale v gardistickej uniforme. Boli sme prvé, ktoré sme došli z Prešova do Popradu a potom do Osvienčimu.“
Hilda Hrabovecká v dokumentárnom filme Prvý transport, 2017

„No a keď sme sa ráno zobudili, sme videli chodiť tam niečo divného, ani to nevypadalo už ako ľudia, boli v prúžkovaných šatách, nemali vlasy a boli bosé a mali len tie dreváky, tie holandské dreváky. (…) my sme si mysleli, že sme v blázinci, no ale za veľmi krátku dobu sme sa tiež stali bláznami ako oni. To bola prvá časť, ktorú ešte stihli za svetla, priviesť nás do stavu väzňa. To znamená, že oholili všecko, čo na nás bolo. Každý chlp bez nejakej zvláštnej výmeny žiletky, a keď to nešlo tak to vytrhávali. A to nielen, že nás oholili, ale začali nás aj gynekologicky prezerať. A po stovke alebo po dvoch stovkách takto hodil rukou a povedal „Die sind doch alle Jungfrauen“ však oni sú všecky panny, nemá to význam prezerať.“
Edita Grosmanová vo filme Prvý transport
„Tie dreváky príliš klapkali a im to vadilo na tie ich jemné nemecké uši, tak sme ich museli držať v ruke a prejsť bosé. 25. marca sneh až po kolená. Bosé a tie šaty sme dostali na nahaté telo a bolo to z takej drelichovej látky, tak to svrbelo, sme sa išli zblázniť, ale nič sme pod tým nemali.“
Edita Grosmanová vo filme Prvý transport