Vyhladzovacie a koncentračné tábory
Tieto tábory boli používané na rôzne účely. Od pracovných táborov, cez koncentračné až po vyhladzovacie. Vyhladzovacie tábory boli na rozdiel od ostatných táborov technicky prispôsobené na masové vraždenie – ich súčasťou boli plynové komory a krematóriá.
Najprv sa na vraždenie používali výfukové plyny z motorov, kedy umieranie trvalo približne 15 minút. Neskôr nahradil výpary z motorov jedovatý plyn aj cyklón B, ktorý bol účinnejší a rýchlejší. Prvýkrát ho nacisti použili v roku 1942 v tábore Osvienčim-Birkenau na sovietskych a poľských vojnových zajatcov.
Prvými väzňami v nacistických koncentračných táboroch boli Nemci označení ako politicky nespoľahliví, pretože kritizovali politiku Hitlera. Totalitné režimy sa totiž nezameriavajú len na zničenie svojho vonkajšieho nepriateľa, ale hlásia „očistu“ aj svojich vnútorných štruktúr. V duchu nacistickej ideológie nebol každý Nemec „árijec“ a tým pádom hodný života. Za „podľudí“ boli označení aj Nemci s psychiatrickým ochorením alebo LGBT ľudia (najmä homosexuálni muži). V tábore ich odlíšili jednoduchými symbolmi – politickí väzni nosili napríklad nášivku v tvare červeného trojuholníka, LGBT ľudia ružového, ktorý dodnes patrí medzi symboly používané LGBT aktivistami a aktivistkami.
Rovnako ako v nacistickej Tretej ríši, tak aj v jej satelite Slovenskom štáte bolo však podľa nacistického svetonázoru z rasových dôvodov potrebné zbaviť sa nielen židovskej menšiny, ale aj rómskej. Odhaduje sa, že v najväčšom vyhladzovacom tábore Osvienčim-Birkenau zahynulo približne 220-tisíc Rómov. Rómsky holokaust Rómovia označujú slovom porajmos (ničenie). Masové deportácie Rómov z územia Slovenska neboli realizované.
Viac o genocíde rómskeho obyvateľstva (v angličtine) TU
Hlavnou obeťou boli Židia. Hitlerovým cieľom bolo vyvraždiť všetkých 11 miliónov európskych Židov od Británie po Ural. Počas holokaustu boli vyvraždené dve tretiny európskych Židov. Zomierali nielen v plynových komorách vyhladzovacích táborov, ale aj masovými popravami, extrémne krutým zaobchádzaním, hladom, chorobami, vyčerpaním.
V apríli 1944 sa podarilo z vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau utiecť dvom Slovákom, 20-ročnému Rudolfovi Vrbovi z Topoľčian a o šesť rokov staršiemu Alfrédovi Wetzlerovi z Trnavy a informovať svet o tom, čo sa v táboroch deje. Ich správu o masovom vyvražďovaní Židov odvysielalo BBC a publikovala západná tlač a je považovaná za jeden z najdôležitejších dokumentov 20. storočia.
Úryvok z tejto správy:
„V zásade boli splynovaní iba Židia; Árijci len veľmi zriedka, pretože sú zvyčajne vydaní na „špeciálne zaobchádzanie” zastrelením. (…) Pri uvedení do prevádzky prvého krematória začiatkom marca 1943 – splynovali a spálili pri tej príležitosti 8000 židov z Krakova – boli prítomní prominentní hostia z Berlína, vysoko postavení dôstojníci aj civili. S výkonom zariadenia boli veľmi spokojní a usilovne sa striedali pri priezore v dverách plynovej komory. Nešetrili chválou na toto nové zariadenie.”
(…) Splynovanie sa uskutočňuje tak, že ľudí dopravia do haly B, kde im stráže povedia, že sa pôjdu okúpať. Musia sa vyzliecť a aby nemali pochybnosti, že naozaj sa pôjdu okúpať, dostane každý od dvoch mužov oblečených v bielych plášťoch uterák a kúsok mydla. Nato ich natlačia do plynovej komory C. 2000 ľudí naplní túto komoru tak, že môžu stáť iba vzpriamene. Stráže zavše vystrelia do vzduchu, aby sa tí, čo sú už v komore, trocha potlačili, a tým umožnili aj ostatným dostať sa dnu. Len čo sa všetci ocitnú dnu, stráže zatvoria ťažké dvere. Vzápätí sa chvíľu čaká, zrejme preto, aby v komore stúpla teplota na určitý stupeň. Potom esesáci s plynovými maskami na tvári vystúpia na strechu, otvoria okenné krídla a nasypú do komory z plechoviek istý prostriedok v prášku. Na plechovkách je napísané „Zyklon“, určený na „ničenie škodcov“ – vyrába ho istá hamburská továreň. Predpokladáme, že sa jedná o kyanidový preparát, ktorý sa pri istej teplote mení na plyn. Po troch minútach je v komore všetko mŕtve. Dosiaľ sa ani jeden raz nestalo, že by sa pri otvorení komory dali postrehnúť nejaké známky života, čo pri primitívnom splynovaní v Brezovom lese nebolo žiadnou zvláštnosťou.“
Celý text správy Vrbu a Wetzlera si môžete prečítať TU